Klonovaní útočia! Alebo žeby nie?

Autor: Marián Koláček | 15.8.2008 o 14:45 | Karma článku: 4,95 | Prečítané:  1374x

Klonovanie je pojem, ktorý v mnohých naháňa hrôzu a v iných nádej. A to nehovorím o katastrofických scenároch spojených s klonovaním, ktoré sú dnes také populárne a zbytočne zastrašujú verejnosť. No hlas odborníkov si vypočuje len málokto.

Najprv si vyjasnime pojmy. Klonovanie je nepohlavný spôsob rozmnožovania. Klon je jedinec, ktorý vznikol inak ako pohlavným rozmnožovaním. Teda klonujú všetci záhradníci keď na rozmnožovanie rastlín používajú odrezky a poplazy a pod. Klonovanie je najstarší spôsob rozmnožovania v prírode. Týmto spôsobom sa rozmnožuje väčšina mikroorganizmov. Všetky bunky nášho tela sú klonálnou populáciou jednej jedinej bunky – oplodneného vajíčka. Asi najkrajším prírodným príkladom klonov sú jednovaječné dvojčatá. To o čom sa dnes najviac vedú diskusie je klonovanie in vitro (v skúmavke). To môže byť terapeutické (za účelom liečby pacienta) alebo reprodukčné (cieľom je naklonovať živého jedinca). V oboch prípadoch sa to deje tak, že sa z neoplodneného vajíčka odoberie jeho vlastná DNA a vloží sa doňho DNA z dospelej telovej (somatickej) bunky. Taký to hybrid by sa potom mal správať ako oplodnené vajíčko a začať sa deliť. Reprodukčné klonovanie je asi to, čo naháňa najviac strachu. Ľudia sa obávajú klonovania armády supervojakov, či „výrobu“ detí na objednávku s požadovanými vlastnosťami „uširými na mieru“ svojim rodičom. No nič takého sa báť nemusíme. Nie je to technicky možné a ani tak skoro to možné nebude. Niektorí vedci si síce myslia, že keď sme naklonovali živú ovcu sme iba kúsok od klonovania človeka, no väčšina s týmto názorom nesúhlasí. Úspechu s ovcou Dolly totiž predchádzalo veľké množstvo neúspešných pokusov a dlhé rok práce. Okrem toho ľudský organizmus je príliš komplikovaný na to, aby to bolo také jednoduché. Navyše celá vedecká komunita reprodukčné klonovanie ľudí odmieta ako neetické (z výnimkou pár pomätencov a lá dr. Mengele). Veď posúďte sami ako by ste sa cítili keby ste sa dozvedeli, že ste iba niečia kópia? Reprodukčné klonovanie zvierat sa v súčasnosti snažia vedci využiť na záchranu ohrozených druhov resp. na obnovu vyhynutých druhov. Okrem toho či už ide o ľudí alebo o zvieratá máme v súvislosti s reprodukčným klonovaním dve ťažko prekonateľné prekážky. Sú nimi skracovanie chromozómov a tzv. imprinting. Po každom bunkovom delení sa chromozómy skrátia až prídu po hranicu kedy sa už nemôžu skrátiť, lebo by bola ohrozená genetická informácia. Bunka má teda obmedzený počet delení a po jeho dosiahnutí nastupuje proces starnutia. Sú to akoby biologické hodiny, ale aj prirodzená ochrana pred rakovinou. Jediné bunky ktoré majú činný mechanizmus predlžovania chromozómov po každom delení (a sú teda nesmrteľné) sú nádorové a kmeňové (bunky dávajúce vznik iným typom buniek) bunky. A tak každý klon keď sa narodí je síce novorodeňa, no jeho biologické hodiny ukazujú taký istý vek ako jeho originál a teda má o tento vek kratší život. Imprinting súvisí s tým, že v každej bunke je síce uložená kompletná genetická informácia, no vždy sa uplatňuje iba jej časť, ktorú daná dospelá somatická bunka potrebuje. Veď načo by si napr. vlasová bunka syntetizovala hemoglobín. Tento jav spôsobujú špecifické chemické modifikácie DNA, ktoré si riadi bunka sama. Vinou imprintingu sa stalo napr. to, že naklonovaná mačka mala úplne inú farbu srsti ako originál (a to boli geneticky identické). Pred tým, než začneme klonovať treba zrušiť inmrinting a reštartovať biologické hodiny. Zaujímaným je tiež fakt, že klony bývajú viac náchylné na nádorové ochorenia ako ich origináli. Tiež sa nemusíme obávať detí na objednávku, lebo ľudský organizmus je tak komplikovaný, že to nie je možné. Len veľmi málo znakov je ovplyvnených len jedným génom. Väčšinou ide o celý orchester génov, ktoré vplývajú na jeden znak. A veľká časť ľudských génov je okrem toho aj pod veľkým vplyvom prostredia. Ani také jednoduché znaky ako je farba očí či vlasov nie sú podmienené iba jedným génom. Spoločnosť Clonaid dňa 16. 12. 2002 vyhlásila, že sa narodil prvý ľudský klon. No ťažko tomu uveriť nielen pre vyššie spomenuté dôvody ale aj preto, že tento objav nebol publikovaný v nijakom serióznom vedeckom časopise. Pravdepodobne šlo iba o novinársku kačicu. Ohľadom terapeutického klonovania sa dnes vedú pomerne dlhé diskusie, najmä o jeho etickosti. Zatiaľ čo celá vedecká komunita odmieta reprodukčné klonovanie, väčšina vedcov terapeutické klonovanie schvaľuje. Má totiž veľký liečebný potenciál. Kmeňové bunky totiž nielen dávajú vznik dospelým bunkám, ale majú aj reparačnú schopnosť – sú schopné opraviť poškodené tkanivo. Pomocou klonovania kmeňových buniek sa môže tiež vyriešiť problém s nedostatkom transplantátov a rovanko by odpadli pooperačné komplikácie, keďže transplantát by bol geneticky zhodný s príjemcom. Na terapeutické klonovanie môžeme použiť dva typy kmeňových buniek: embryonálne a somatické. Tie prvé sa získavajú z niekoľko dňového embrya, tie druhé najčastejšie z krvi alebo kože. So somatických často krát môžeme získať len obmedzený počet tkanív. Embryonálne sú na rozdiel od somatických univerzálne (všetky tkanivá), ale sú aj eticky sporné. Mnoho ľudí sa pýta. „Máme právo zabiť jedného človeka, aby sme zachránili druhého?“ Iní zase tvrdia, že zhluk buniek ešte nie je človek. Pri somatických kmeňových bunkách morálny problém odpadá. No zástanci výskumu embryonálnych buniek tvrdia, že pri použití somatických kmeňových buniek je riziko vzniku rakoviny, ktoré pri použití embryonálnych nie je. To je ale len polovičná pravda. Riziko vzniku rakoviny je aj pri embryonálnych kmeňových bunkách, no pri somatických je o nejakú tú stotinku percenta vyššie. No aj tak je veľmi veľmi malé. Riziko súvisí so zvýšením počtu buniek v tele. Keď zvážime to, že v našom tele sa nachádzajú miliardy buniek a my ich počet zvýšime o pár desiatok, je toto riziko mizivé. Riziko, že dostanete rakovinu tak či onak, je omnoho väčšie ako riziko, že dostanete rakovinu ako následok prijatia kmeňových buniek. V prospech somatických kmeňových buniek nahráva aj niekoľko rokov známy fakt, že ak pestujete krvotvorné kmeňové bunky vo vhodných podmienkach sú schopné vrátiť sa vo vývoji o niekoľko krokov späť a zmeniť sa na univerzálne kmeňové bunky (no nie na embryonálne). Krv sa teda môže stať vhodným zdrojom eticky prijateľných kmeňových buniek vhodných na terapiu. V tomto smere už boli zaznamenané aj prvé úspechy (aj na Slovensku). Výskum ľudských embryonálnych buniek je úplne povolený napr. vo Veľkej Británii. V Česku je povolený len pre úzku skupinu vedcov a ich práca je prísne kontrolovaná. U nás je zakázaný. A v Nemecku je zakázaný až tak, že keď nemecký občan vycestuje do krajiny kde je to povolené a vráti sa späť domov, riskuje trestné stíhanie. Zaujímavé je, že slovenské zákony na jednej strane umožňujú vykonanie interrupcie do konca 12. týždňa bez udania dôvodu, no na druhej strane zakazujú genetické manipulácie s niekoľko dňovým embryom. Takže embryo, ktoré má niekoľko dní má vyššiu právnu ochranu ako 12. týždňové embryo. Jasná schizofrénia.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kažimír skončí, kto môže byť minister financií

Ako sa špekuluje nad budúcnosťou ministra financií.

KOMENTÁRE

Kto nastúpi za Smer a čo z toho bude mať Fico

Na kandidáta Smeru netrpezlivo čaká aj Andrej Danko.


Už ste čítali?